My deti zo stanice ZOO
Wir Kinder vom Bahnhof Zoo
– nemecký film na motívy knihy s rovnomenným názvom, je sondou do 80. rokov berlínskeho prostredia. Doby, kedy 12 ročné deti začali experimentovať s drogami a v 14. zomierali na predávkovanie heroínom.
Sfilmovanie knihy bolo pre rešiséra Ulia Edela veľkou výzvou. Dielo, ktorá má vo svojej podstate oslabený dej a zameriava sa len na deskriptívu je zložitým orieškom.
Hlavná postava, Christiane, sa pod vplyvom doby dostáva do prostredia, ktoré ju začne zaživa požierať. Ľahké flirtovanie s tabletkami sa mení na silný milostný vzťah s heroínom. Z Christiane sa postupom času stáva troska, chodiaca mrtvola. Začiatkom konca a zásadným zlomom sa stáva injekčná striekačna. Šňupanie nahrádza pichanie. Prvá skúsenosť je ako najkrajší oragazmus, no postupom času ide len o silnú potrebu, ktorá zabráni absťáku.
Film ide až za hranice únosnosti a objasňuje spôsoby akými 14 ročné deti získavali peniaze na drogy. Zabudnite na “decentné” kradnutie drobných z peňaženiek rodičov. Otvára sa nám brána do sveta prostitúcie, predávania mladých tiel starým úchylným pedofilom.
Ide o špecifickú a ojedinelú ukážku závislosti. Hlavnými obeťmi totiž nie sú dospelí ale deti.
Kto je vinníkom takéhoto konca? Túto odpoveď si bude musieť každý divák zodpovedať sám. Možno to zapríčinila detská naivita, nedostatočná všímavosť rodičov, alebo všetko zvalíme na dobu?
My deti zo stanice ZOO konfrontuje ružové predstavy s krutou realitou. Film, ktorý možno nebudete chcieť vidieť, pretože dimenzia, ktorú opisuje je až nechutne pravdivá.
Christiane F. ako feťáčka. Začala brať drogy kvôli Detlefovy
Počas celého filmu znie výhradne hudba Davida Bowieho a jej použitie bolo výborným ťahom – nielen z toho jednoduchého dôvodu, že jeho hudba je jednoducho dobrá, dramaticky vystavaná a vystihuje svoju dobu, ale aj kvôli tomu, že časť piesní presne odráža atmosféru Berlína, a to preto, že tam vznikli; jeho hudba bola (spolu s inými interpretmi, ako v knihe spomína Christiane, napr. Led Zeppelin) hudbou inšpiratívnou pre narkomanov, pretože aj sám David bol narkomanom. Úžasné je, ako v tomto smere vo filme aj v skutočnosti všetko so všetkým súvisí a táto prepojenosť ako príjemný vedľajší produkt prináša úžasné koncertové vystúpenie Davida vo filme, ktoré ma načisto odrovnalo, hoci zaspieval len jednu pieseň (Station to Station) – natočené je spôsobom, v ktorom naplno vyniká jeho charizma, od nástupu a prikročenia k mikrofónu cez spev a gestikuláciu až k jeho celkovému outfitu a prezentácii (mal práve obdobie persony Thin White Duke).
